Správne určenie pôvodcu ochorenia je dôležitou podmienkou úspešnosti liečby infekčných ochorení.
Pri apelovaní na zodpovedné užívanie antibiotík, ktorým si chránime vlastné zdravie, ale predchádzame aj vzniku stále nebezpečnejšej makrobiotickej rezistencie, na webovej stránke „Život bez antibiotík“ opakovane upozorňujeme na to, že antibiotiká sú lieky účinné len na boj proti baktériám. Infekčné ochorenia ale spôsobujú aj vírusy.
Aký je rozdiel medzi baktériami a vírusmi?
Dnes si, aj keď trochu zjednodušene, „posvietime“ práve na odlišnosti medzi najčastejšími pôvodcami infekčných ochorení. Pretože presné určenie pôvodcu ochorenia je nevyhnutné pre správnu a úspešnú liečbu infekcie.
Svet okolo nás je plný mikroorganizmov
Mikroskopické organizmy sú najpočetnejšími obyvateľmi našej planéty. Tvoria asi polovicu hmotnosti živej hmoty na zemi. Mikroorganizmy ich voláme preto, že je ich možné vidieť iba pod mikroskopom.
A aj keď v ľudskom myslení dnes vyvolávajú mikroorganizmy väčšinou predstavu len niečoho zlého, žijú všade okolo nás – v pôde, vo vode, vo vzduchu, v telách živočíchov aj ľudí. Väčšina z nich je teda pre život prospešná, ba dokonca nevyhnutná, iné sú neškodné a malé percento z nich spôsobuje závažné ochorenia. Aj keď je systematické triedenie mikroorganizmov zložité, v základe ich delíme na: vírusy, baktérie, prvoky.
Vírusy aj baktérie sú mikroorganizmy, ale:
- Základné rozdiely medzi baktériami a vírusmi sú v ich veľkosti, anatómii, morfológii, nukleových kyselinách a metabolických aktivitách.
- Baktérie sú väčšie ako vírusy.
- Jedna bakteriálna bunka má obidve nukleové kyseliny – teda aj DNA, aj RNA, kým vírusová častica obsahuje len jednu – buď DNA, alebo RNA.
- Vírus nie je bunka. Na rozdiel od bakteriálnych buniek nemá žiadne metabolické aktivity a k svojmu životu a rozmnožovaniu potrebuje živú hostiteľskú bunku.
Baktérie
Baktérie sú jednobunkové organizmy s jednoduchou stavbou tela. Ich telu dodáva tvar bunková stena. Vnútro baktérie – cytoplazmu – chráni cytoplazmatická membrána. Niektoré baktérie majú aj bičík, ktorého kmitaním sa pohybujú.
Baktérie rozlišujeme aj podľa tvaru: rozoznávame napr. guľaté koky, tyčinkovité bacily, zakrivené vibriá, či závitnicové spirily. Koky žijúce v pároch sa nazývajú diplokoky, ak žijú v zhlukoch, sú to stafylokoky, a ak v reťazcoch – streptokoky.
Baktérie majú na našej planéte veľký význam. Rozkladajú organizmy, čistia vodu, obohacujú pôdu o dusík, žijú v črevách organizmov, majú obrovské využitie v priemysle (potravinárstvo, farmaceutika).
Niektoré druhy baktérií však spôsobujú nákazlivé ochorenia, napr. angínu, zápal pľúc, tuberkulózu, salmonelózu, čierny kašeľ, záškrt, tetanus, choleru, mor, boreliózu…
Pre zdravie človeka je nebezpečných len 1 % zo všetkých baktérií, ktoré žijú vo svete.
Choroboplodné baktérie dokážu za určitých okolností kolonizovať ľudské aj zvieracie tkanivo alebo orgán. Produkciou toxínov (jedovatých látok) a svojím množením poškodzujú svojho hostiteľa. Za normálnych okolností prichádza k reakcii organizmu, ktorou môžu byť napríklad opuch, začervenanie, bolestivosť, zvýšená teplota na postihnutom mieste alebo v celom tele.
Bakteriálne ochorenia v minulosti:
- šarlach
- škvrnitý týfus
- záškrt
Bakteriálne ochorenia v súčasnosti:
- syfilis
- kvapavka
- tuberkulóza
- zápal pľúc
Vírusy
Vírusy majú jednoduchú stavbu, ktorá nedosahuje ani štruktúru bunky. Ide o mikroorganizmus tvorený iba bielkovinovým puzdrom, vo vnútri ktorého sa skrýva dedičná informácia vo forme DNA alebo RNA.
Vedci sa dodnes dohadujú, či sa dajú vírusy považovať za živé organizmy, alebo len komplikované molekuly. Tieto mikroorganizmy totiž majú, tak ako iné živé organizmy, vlastnú dedičnú informáciu a sú schopné rozmnožovania, nedokážu to však bez hostiteľskej bunky. Bez nej sa nedokážu sami rozmnožovať, rásť, získavať energiu a tvoriť bielkoviny. Týmto patria niekde do spektra medzi živými organizmami a neživou prírodou. Napriek tomu dokážu byť pre človeka životu nebezpečné.
Vírusy sa správajú ako vnútrobunkové parazity. Vniknú do hostiteľskej bunky a donútia ju začať tvoriť svoje kópie, ktoré sa následne z bunky dostávajú von do okolitého prostredia.
Vírus je oveľa menší ako baktéria. Na rozdiel od baktérie ho nie je možné vidieť v bežnom svetelnom mikroskope, iba v elektrónovom, čo komplikuje diagnostiku vírusových ochorení. Tá sa vykonáva väčšinou na základe príznakov ochorenia, prípadne pri preukázaní prítomnosti protilátok v organizme.
Zvýšené hladiny protilátok sú dôkazom, že telo sa stretlo s vírusovou infekciou a začalo si proti nej vytvárať protilátky.
Virostatiká
Vírusy spôsobujú veľké množstvo závažných infekčných chorôb. Ich liečba je často problematická. Proti niektorým z týchto ochorení sú už vyvinuté účinné vakcíny; proti niektorým vírusom boli vyvinuté liečivá špecificky blokujúce vírusový enzým, tzv. virostatiká. Pôsobia tak, že sa snažia obmedziť množenie vírusu v hostiteľskej bunke. To je však možné len do určitej miery.
Virostatiká sú však drahé lieky, a preto je ich používanie obmedzené len na systémové vírusové infekcie, teda infekcie, ktoré postihujú celé telo a viac orgánov. Pri bežných vírusových ochoreniach sa liečia len príznaky (symptómy) choroby s využívaním liekov na zníženie teploty, bolesti, liekov proti kašľu či nádche.
Antibiotická liečba je v prípade vírusových ochorení absolútne neúčinná, pretože antibiotiká pôsobia len na baktérie.
Opakované chybné nasadenie antibiotickej liečby pri vírusových ochoreniach môže byť príčinou antibiotickej rezistencie – teda vytvárania odolných kmeňov baktérií.
Preventívne sa proti vírusom môžeme okrem očkovania brániť dodržiavaním zásad hygieny (umývanie rúk, pitie čistej vody, umývanie potravín), ale aj posilňovaním imunitného systému zdravým životným štýlom, charakterizovaným dostatkom pohybu a pestrou zdravou stravou, dodržiavaním pitného režimu, otužovaním a dostatkom spánku.
Medzi najvýznamnejšie vírusové ochorenia človeka patria:
- chrípka,
- prechladnutie, nádcha, katar či zápal horných ciest dýchacích,
- opary (herpes vírus),
- rubeola,
- osýpky,
- obrna,
- mumps,
- vírusový zápal pečene, hepatitída, ľudovo „žltačka“,
- papilomavírusy, spôsobujúce bradavice a rakovinu krčka maternice,
- besnota,
- HIV (môže, a nemusí viesť k AIDS),
- pravé kiahne (variola vírus),
- plané kiahne (herpes vírus),
- pásový opar,
- infekčná mononukleóza,
- EB viróza (vírus Epsteina-Barrovej),
- kliešťová encefalitída,
- SARS („vtáčia chrípka“),
- gastroenteritída („črevná chrípka“).
Viete, že?
Ak naše telo prekoná nejaké vírusové ochorenie, už ho nikdy nedostane. Ako napríklad osýpky. Táto rovnica však neplatí vždy na sto percent. Chrípku môžeme mať každý rok. Je to preto, že vírusy chrípky mutujú a vždy sú v niečom iné.
Vírus či baktéria?
Najčastejšími ochoreniami, s ktorými sa pri rozoznávaní pôvodcov ochorení v každodennom živote stretávame, sú infekčné ochorenia dýchacích ciest. Niekedy je problematické presne určiť príčinu akútnej infekcie, pretože vírusová aj bakteriálna infekcia môžu prebiehať s podobnými klinickými príznakmi. Rozlíšiť baktérie od vírusov je však nevyhnutné pre správnu liečbu.
Pri ochoreniach dýchacích ciest môžu o pôvodcovi ochorenia veľa napovedať už aj jeho samotné príznaky:
Vírusová infekcia:
- Všeobecne býva systémová, čo znamená, že sa prejavuje príznakmi viacerých častí tela – napr. nádcha, upchaté prínosové dutiny, bolesti hrdla, kašeľ, bolesť celého tela.
- Trvá kratšie, od 2 do 10 dní.
- Pacienti môžu byť bez zvýšenej teploty, alebo ju majú len mierne zvýšenú. Chrípka alebo zápal pľúc bývajú sprevádzané vysokými teplotami.
Bakteriálna infekcia:
- Jej príznaky sú zväčša lokalizované. Charakteristickým znakom je opuch a bolesť v mieste infekcie, napr. uší, často iba jednostranne, prínosových dutín, mandlí.
- Bakteriálne infekcie trvajú dlhšie a sú veľmi často sekundárne, teda objavia sa ako komplikácie vírusovej infekcie. Napríklad aj po jednoduchej nádche sa môže objaviť ťažší zápal prínosových dutín, stredného ucha a podobne.
- Pacienti majú vyššie teploty až horúčky. Baktérie často produkujú husté a sfarbené hlieny (žlté, zelené, krvavé, hnedé). Pri hnisavých angínach vidíme bielo-žlté hnisavé čapy na mandliach.
Vírusová infekcia sa lieči inak ako bakteriálna
Pri vírusovom ochorení dýchacích ciest je liečba len symptomatická, potláčajú sa príznaky. Pacient podľa problémov, ktoré má, užíva lieky proti bolesti, teplote, dezinfekčné prostriedky na zapálené boľavé hrdlo, lieky na potlačenie kašľa či riedenie hlienov, kvapky do nosa.
Ak má ochorenie bakteriálny pôvod, čo je už zvyčajne komplikácia vírusového ochorenia, tzv. superinfekcia, zvažuje sa nasadenie antibiotík.
Takmer 90 % bežných infekcií dýchacích ciest, zápalov v oblasti nosa, krku, uší, horných či dolných dýchacích ciest je vírusového pôvodu!
Prečo je to dôležité vedieť?
Pretože pri vírusových ochoreniach nepomáhajú antibiotiká. Ich zbytočným užívaním oslabujeme imunitný systém organizmu, pretože antibiotiká negatívne pôsobia na črevnú mikroflóru, a zvyšujeme nebezpečenstvo vzniku antimikrobiálnej rezistencie, čiže odolnosti baktérií proti antibiotikám.
CRP – cenný radca v klinickej praxi
Na rozoznanie pôvodcu infekčného ochorenia dnes lekárom slúži ako dobrá pomôcka stanovenie C-reaktívneho proteínu z krvi, tzv. CRP test. C-reaktívny proteín je látka bielkovinového pôvodu, ktorý sa vo zvýšenej miere začne vytvárať v pečeni a vylučovať do krvi, keď organizmus napadne baktéria.
Normálna syntéza u človeka bez zápalu je 1 – 10 mg za deň, to znamená, že v krvnom sére sú jej hladiny bežnými metódami nemerateľné a CRP sa vo výsledkoch označuje ako negatívne.
Pri zápalovej reakcii možno namerať zvýšené hodnoty už o 4 – 6 hodín od prepuknutia ochorenia, maximum sa dosahuje o 24 – 48 hodín. Ak je hladina CRP medzi 20 a 40 mg/l a viac, ide o bakteriálnu infekciu a treba nasadiť antibiotiká.
Pri uzdravovaní koncentrácia CRP rýchlo klesá (približne o 50 % za deň) a dynamika zmien hladiny CRP je rýchlejšia ako v prípade iných laboratórnych parametrov. CRP je preto spoľahlivým ukazovateľom začiatku zápalu, účinnosti liečby a uzdravenia pacienta.
Zvýšené hodnoty CRP sa objavujú aj pri diagnózach, ako sú reumatoidná artritída, reumatická horúčka, lupus, tuberkulóza, Crohnova choroba, po operáciách, pri popáleninách a podobne. Vyššie hodnoty sa vyskytujú aj u pacientov s obezitou, metabolickým syndrómom či pri stavoch spojených s vysokým kardiovaskulárnym rizikom.
Stanovenie tzv. C-reaktívneho proteínu z krvi slúži lekárovi ako pomôcka na zhodnotenie celkového stavu pacienta a ako jeden z faktorov, pri zvažovaní rozhodnutia o antibiotickej liečbe.
Ak má lekár podozrenie na baktériovú infekciu, dôležité sú aj výsledky kultivačných vyšetrení – výtery z hrdla, nosa, vyšetrenie spúta (hlienu) alebo iných telesných tekutín.
Ak sa predpokladajú chlamýdiové alebo mykoplazmové infekcie, nápomocné sú sérologické vyšetrenia z krvi.
Odbornú kontrolu zabezpečila MUDr. Adriana Šimková, PhD., praktická lekárka pre dospelých, s atestáciou z internej medicíny, členka výboru Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva.
Zdroje:
https://zdravi.euro.cz/denni-zpravy/jobzurnal/rozdil-mezi-bakterii-a-virem
https://imunovital.sk/odborne-clanky/virusova-alebo-bakterialna-infekcia
http://www.e-ucebnice.sk/e-ucebnice/biologia/virusyabakterie.html
https://primar.sme.sk/c/7619758/virusy-ci-bakterie-odhalte-povodcu-svojho-ochorenia
Komentáre