Zoznámte sa so svojou imunitou

V prostredí, ktoré „dýchame“, nažívajú s nami „neviditeľné“ vírusy, baktérie, huby a parazity. Môžu vyvolávať závažné ochorenia, a pri nekontrolovanom množení zabíjajú. Práve s nimi nám pomáha bojovať imunitný systém. Tvorí ho súbor orgánov, tkanív, buniek a proteínov, ktoré svojim účinkom obnovujú rovnováhu v tele. Zabraňujú šíreniu infekcie, neutralizujú účinky toxínov produkovaných patogénmi, a odstraňujú infikované bunky.

Ako funguje naša imunita?

Imunita je schopnosť organizmu odpovedať na vniknutý cudzí prvok spôsobom, ktorý vedie k jeho odstráneniu. Podľa mechanizmov imunitnej odpovede poznáme vrodenú a získanú imunitu. Obranné odpovede organizmu sú bunkové, ktoré zahŕňajú biele krvinky, tzv. leukocyty (delia sa na fagocyty a lymfocyty), a tiež humorálne (rozpustné molekuly – komplement, cytokíny a protilátky). Komplexným prejavom vrodenej imunity na poškodenie infekciou alebo poranením, je zápal v tele. Má za úlohu mobilizovať bunky v krvnom riečišti, a zabezpečiť ich presun do ohrozeného tkaniva.

Na obrannej (zápalovej) odpovedi sa podieľajú leukocyty, cievny endotel a humorálne faktory – komplementový systém, cytokíny. Zápal prebieha len v prekrvenom tkanive. Vyznačuje sa sčervenaním, opuchom a zvýšením teploty. V poškodenom tkanive dochádza k lokálnemu nahromadeniu bielych krviniek, plazmových bielkovín a tekutín bojujúcich s infekciou. Cieľom je zápal ohraničiť, aby sa nešíril ďalej, odstrániť jeho príčinu a regenerovať postihnuté tkanivo. Zápal je pre nás nevyhnutný, prospešný. Podľa trvania a intenzity zápalovej reakcie, rozoznávame akútny (krátkodobý) zápal a chronický (dlhodobý) zápal.

Prejavy zápalovej odpovede

Akútna zápalová odpoveď sa deje na dvoch úrovniach – systémovo a lokálne. Systémové prejavy sú zvýšená teplota, zvýšenie počtu leukocytov a tvorba proteínov akútnej fázy. Medzi lokálne prejavy patria napríklad zvýšený prietok krvi, rozšírenie ciev, sčervenanie, opuch a bolesť. Pokiaľ baktérie chcú zaútočiť, musia prekonať prvotnú bariéru, ktorú tvoria koža a sliznice „hostiteľa“. Väčšina baktérií vniká do tela buď pri vdýchnutí cez sliznicu dýchacích ciest alebo pri prehltnutí cez sliznicu čreva. Povrchové membrány baktérií a zložky baktérií, následne spúšťajú zložitý sled reakcií v nás. Najúčinnejším obranným mechanizmom proti baktériám je fagocytóza.
Fagocyty – tzv. ,,bunkové požierače“, pohlcujú pevné častice z prostredia. Fagocyty sú priťahované na chemické podnety baktérii. Viažu sa na baktérie pomocou svojich proteínov na povrchu, alebo pomocou molekúl, ktoré obaľujú baktérie. Pohltené baktérie vo vnútri fagocytov, sú potom deštruované rôznymi mechanizmami. Niektoré baktérie, ako povedzme Mycobacterium tuberculosis a Salmonella typhii, vedia prežívať vo vnútri fagocytov. Tie sa stávajú terčom pre ďalšie typy lymfocytov. Nekontrolované uvoľňovanie cytokínov, je za syndrómom toxického šoku, ktorý vážne poškodzuje pacienta.

Keď sa baktérie v nás bránia

Objavenie antibiotík (ATB) znamenalo veľkú nádej pre ľudstvo. Prax ale ukázala, že mikroorganizmy si dokážu vytvoriť obranu proti antibiotikám. Znamená to stálu hrozbu pre ľudskú existenciu. Antibiotiká sa stali bežne predpisovaným liečivom v našej krajine. Vďaka „internetovému poučeniu“, pacient môže považovať nepredpísanie antibiotík za niečo ako uprenie základných ľudských práv. Nadbytočná spotreba antibiotík ale značne prispela k nárastu rezistencie. A mikroorganizmy si vytvorili nevídané mechanizmy, ako sa brániť voči antibiotikám.

Prirodzená rezistencia sa zisťuje od počiatku objavenia antibiotík. Je trvalá, geneticky podmienená. O získanej rezistencii hovoríme vtedy, keď baktéria, pôvodne citlivá na antibiotikum, sa stane rezistentnou. Získava sa vytvorením génu kódujúceho proteíny, ktoré chránia bakteriálny kmeň a bakteriálne bunky pred pôsobením antibiotika alebo viacerých antimikrobiálnych látok. Rezistencia sa získava zmenou genetickej výbavy bakteriálnej bunky mutáciou, transdukciou, transformáciou, konjugáciou, pomocou plazmidov a transpozómov.

Plazmidy šíria rezistenciu medzidruhovo. Transpozómy sa môžu inkorporovať do plazmidu aj chromozómu. Takto sa baktérie stávajú multirezistentnými, pretože obsahujú aj niekoľko transpozónov. Multirezistencia je rezistencia voči trom až šiestim antibiotikám. Rezistencia na viac ako šesť antibiotík, sa nazýva polyrezistencia. Skrížená rezistencia je medzi ATB s rovnakou chemickou štruktúrou, kým združená rezistencia je voči ATB s odlišnou chemickou štruktúrou. Problematika rezistencie je natoľko vážna, že vedecké autority začali hovoriť o blížiacej sa „po antibiotickej dobe“.

Skúsme nájsť riešenia tam, kde je nám to najbližšie – v prírode. Inšpirujme sa výrokom francúzskeho biochemika a mikrobiológa, Jacquesa Luciena Monoda: ,,Nech nás neprekvapuje, že v lone matky prírody sú pripravené lieky na všetky ochorenia jej detí“.